Tajomstvo slávenia svätej omše - úvodné obrady
Milí bratia a sestry, každý z nás si určite spomíname na svoje detstvo, ako sme prišli prvý krát do kostola a prvé, čo sme sa opýtali bolo: „Čo robí ten ujo pri oltári?“ Už sme vyrástli, ako sa hovorí „z detských nohavíc,“ a naša účasť na svätých omšiach je už trocha viac aktívnejšia. Každý z nás sa do liturgie zapája rôznym spôsobom a pri tom koná rôzne gestá. Často si myslíme, že sme tam ako doma, ale mnoho krát odchádzame prázdny a nenaplnený. Všetko sa nám už za tie roky zdá také všedné až monotónne. Skúsme si položiť otázku: „Prečo je to tak?“ „Prečo prichádzam ja do chrámu?“ Tých odpovedí môže byť mnoho. Idem si vypočuť peknú kázeň, alebo idem preto, lebo to prikazuje Cirkev, alebo to pokladám iba za nejaký druh svojej modlitby či pobožnosti. Reakcie môžu byť rôzne, ale možno nám chýba práve poznanie prameňa svätej omše. Práve preto sme sa rozhodli ponúknuť Vám pohľad na slávenie svätej omše. V jednotlivých článkoch sa budeme snažiť načerpať z tohto prameňa svätej omše a tak pochopiť to veľké tajomstvo, ktoré nám zanechal samotný Ježiš pri Poslednej večeri, keď povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“
Poďme, vydajme sa v ústrety veľkému tajomstvu tohto prameňa. V tejto časti si priblížime úvodne ríty (obrady), ktoré majú za úlohu pripraviť zhromaždený Boží ľud, aby vo viere, s nádejou a so vzájomnou láskou pristúpil k stolu Božieho slova a k stolu Božieho chleba. Tieto obrady sa skladajú z úvodného spevu, znamenia kríža, z pozdravu predsedajúceho kňaza, z úkonu kajúcnosti všetkých prítomných, zo vzývania Pána (Kyrie eleison – Pane zmiluj sa), Glórie – Oslavnej piesne (v nedele a sviatky) a z modlitby dňa (Kolekty).
Určite každý z nás sa niekedy zamyslel a položil si otázku, kedy vlastne začína svätá omša. Dobrú odpoveď nám na to dáva prvá rubrika omšového poriadku, v ktorej sa píše: „Keď sa ľud zhromaždil ... (z lat. „Populo congregato“) Z tohto latinského textu by sa to dalo doslovne preložiť „keď bol ľud zhromaždený.“ Svätá omša začína práve zhromaždením ľudu. Kým je, ale tento ľud zhomaždovaný ? Nie je to z našej vôle, alebo z vôle kňaza. Je to preto, lebo sám Boh nás všetkých zjednocuje skrze Ducha Svätého, a tak spoločne na jeho pozvanie môžeme tvoriť Kristovo tajomné Telo a spoločenstvo pri Pánovom stole. Práve liturgia je založená na viditeľných a hmatateľných veciach, ktoré nás nasmerujú k veciam neviditeľným a večným. Preto nielen kňaz, miništranti či organista, ale každý z nás má svoje miesto pri slávení svätej omše, pretože sviatosťou krstu sme sa stali členmi Kristovej Cirkvi. Svätá omša nie je nikdy záležitosťou iba jednej osoby, ale vždy celej Cirkvi. Preto sa všetko začína iba vtedy, a môže začať iba vtedy, ak je zhromaždený Boží ľud. Prichádzajme preto na slávenie svätej omše v dostatočnom predstihu. Po zhromaždení ľudu, počas príchodu kňaza s asistenciou spevokol spieva úvodný spev – tzv. introitus. Zmyslom tohto spevu je pripraviť ľud na celú svätú omšu a jej slávenie. Spev a hudba nie je nadstavbou svätej omše, ale jej súčasťou. Preto nielen náš hlas, ale i naše vnútro a srdce majú znieť. Je správne, ak sa vyberú také piesne, do ktorých sa môže zapojiť aj zúčastnený Boží ľud. Veď sv. Augustín hovorí: „Kto spieva, dva krát sa modlí.“ Práve náš spev a úvodný sprievod chce naznačiť, že do nášho spoločenstva prichádza Ježiš Kristus. Po príchode kňaza k sedesu a dozneniu posledných slov piesne, kňaz začne bohoslužbu v znamení kríža. Nejde o nejaké gesto, ktorým chceme odohnať muchy, alebo sa poškrabať na hrudi, ale ide o modlitbu. Toto znamenie kráža je vyznaním našej viery a nádeje. Stredoveký teológovia hovoria: „Ak robíme znamenie kríža, staviame pevnosť – štít proti nepriateľovi.“ Preto niet divu, že sa toto znamenie kríža dostalo na začiatok svätej omše. Druhý vatikánsky koncil navrhoval, aby toto znamenie robil iba kňaz v tichosti, ale na výslovnú žiadosť pápeža Pavla VI. sa veriaci ľud, žehná spolu s kňazom a pripája sa k nemu spoločným zvolaním „Amen.“ Kňaz potom pozdraví prítomný ľud jednou z troch formúl. Najčastejšie sa používa formula „Pán s vami.“ Tieto slová nás majú vyburcovať, otriasť s nami, aby sme pochopili a uvedomili si, že vzkriesený Ježiš je prítomný medzi nami už od začiatku svätej omše. On, ktorý je Hlava tela Cirkvi. Kňaz môže krátkym slovom uviesť zhromaždený ľud do liturgie svätej omše. Potom nasleduje úkon kajúcnosti. Tohto úkonu sa môžeme zúčastniť pri každej svätej omši, dokonca, ak sme aj pred chvíľou vyšli zo spovednice. Pretože nikdy nestojíme pred Bohom ako ľudia, ktorí si môžu povedať: „Nepotrebujem tvoje milosrdenstvo, som bez hriechu.“ Chvíľa ticha neslúži na vymenovanie všetkých hriechov, ale je chvíľou na uvedomenie si, že stojíme pred Bohom ako tí, ktorí potrebujú jeho milosrdnú lásku. Ide teda o všeobecné vyznanie hriechov. Konkrétne vyznanie hriechov je vo sviatosti zmierenia. Tento úkon kajúcnosti nás pripravuje na sväté prijímanie a ukazuje, že slávenie svätej omše je veľkou pomocou proti hriechu. Následne sa trojnásobným zvolaním „Kyrie eleison – Pane, zmiluj sa“ obraciame na Ježiša Krista. Ide o naliehavé volanie, ktorým prosíme o zmilovanie a zároveň sa klaniame nášmu Pánovi. V nedeľných a slávnostných svätých omšiach predchádza modlitbu dňa ešte hymnus, ktorý sa radí medzi jeden z najstarších kresťanských spevov zo 4. storočia. Slovo „sláva“ sa v dnešnom slovníku veľmi často nevyskytuje. Pri čítaní Svätého Písma sme si mohli všimnúť, že označuje niečo veľmi dôležité – niečo čo obklopuje Boha, čo sprítomňuje jeho prítomnosť. Preto to má hlboký zmysel, že práve o Božej sláve spievame (alebo recitujeme) pri svätej omši. Znamená to, že sláva, ktorá obklopuje Boží trón, tá sláva, ktorá zažiarila pri Ježišovom narodení, či ktorá vytryskla z jeho prebodnutého boku a vyleje sa na konci vekov do celého svete, je tá istá sláva, ktorá je pri svätej omši a preniká do života tých, ktorí sú prítomní na svätej omši. Prvú časť svätej omše – úvodné obrady uzatvára modlitba dňa tzv. kolekta. Táto modlitba sa radí medzi prezidenciálne modlitby. Predsedajúci kňaz sa tu nemodli iba za seba, ale v mene všetkých prítomných. Táto modlitba začína slovami: „Modlime sa,“ po ktorej nasleduje chvíľa ticha, aby sa každý mohol zahľadieť do svojho vnútra a predložiť svoje úmysly, s ktorými prichádza na toto slávenie. Kňaz potom pokračuje slovami modlitby, ktorými chváli Boha. Často ide iba o jednu vetu, ktorá v sebe nesie hlboké tajomstvo. Táto modlitba sa končí spoločným zvolaním: „Amen, - nech sa stane.“ Práve týmto „Amen“ sa pripájame ku kňazovi, a tak vyjadrujeme, že modlitba kňaza bola aj našou modlitbou.