Tajomstvo slávenia svätej omše - Bohoslužba slova

Od minulej nedele, môžeme spoločne nahliadnuť do tajomstva slávenia svätej omše. V prvej časti sme si priblížili úvodné obrady a teraz sa bližšie pozrieme na Liturgiu Slova.

Hlavnou časťou Liturgie slova je čítanie zo Svätého písma. Prvé čítanie je najčastejšie zo Starého Zákona. Počas nedele a sviatkov sa číta aj druhé čítanie, ktoré je najčastejšie zo Skutkov apoštolov, alebo z novozákonných  listov. Práve v tejto časti liturgie k nám hovorí sám Boh, ako k svojmu ľudu. Už od 2.stor. je čítanie Svätého písma súčasťou nedeľnej svätej omše. Od 4.stor. je známe, že Bohoslužbe obety predchádzala Bohoslužba slova. Druhý vatikánsky koncil hovorí o tom, že v Liturgii slova hovorí Boh k svojmu ľudu. Preto sa celá Bohoslužba slova má sláviť tak, aby viedla zhromaždený ľud k rozjímaniu nad týmto Slovom. Toto slávenie vyjadruje aj liturgický postoj. Počas úvodných obradov celý zhromaždený ľud stojí. Avšak počas Bohoslužby slova sedíme, čím vyjadrujeme našu ochotu k počúvaniu toho, čo nám Boh chce povedať. Čítania sa čítajú z ambóny a číta ich lektor. Táto služba je veľmi dôležitá a čestná. Každý lektor sa musí veľmi dobre pripraviť na túto službu. Nikdy by nemal čítať Božie slovo bez prípravy. V dnešnej masovokomunikačnej dobe existujú rôzne možnosti, ako sa na túto službu pripraviť. Služba lektora je počas slávenia svätej omše veľmi dôležitá. Vždy treba pamätať a dbať o svoj zovňajšok. Mať vhodné a slušné oblečenie. Pred svätou omšou sa odporúča prísť do sakristie skôr a prečítať si čítanie z lekcionára. K ambóne treba kráčať pomaly a dôstojne. Stáť vzpriamene, s nepodlomenými nohami. Božie slovo sa má čítať nahlas, zreteľne a hlavne pomaly! Lektor si musí uvedomiť, že nečíta sám pre seba, ale pre všetkých, ktorí prišli na svätú omšu.

Medzi jednotlivými čítaniami, alebo pred evanjeliom nasleduje responzóriový žalm. Žalm nie je mostom medzi čítaniami, alebo evanjeliom. Nie je to chvíľa na oddych, kedy má človek vypnúť. Je to tiež Božie slovo, ktoré nám pomáha rozjímať nad tým, čo sme práve počuli. Slovo „žalm“ pochádza z gréckeho  slova ΨΑΛΜOI (čítaj psalmoi) - chválospev. Ide o biblické texty s iným žánrom, ako majú jednotlivé čítania. Žalm chce pôsobiť skôr na naše city. Najčastejšie sú žalmy vybraté tak, aby boli odpoveďou na prvé čítanie alebo, aby nás pripravili na evanjelium. Keďže ide o Božie slovo, je lepšie žalm spievať od ambóny, ako z chóra. A keďže ide o pieseň, je dobre žalm spievať, aj keď je svätá omša recitovaná. Žalm je nenahraditeľnou súčasťou Bohoslužby slova, preto je možné na ňom stavať aj homíliu alebo kázeň. Liturgia je založená na viditeľných veciach, na postojoch tela a taktiež na tom, že tieto veci robíme spoločne. Žiadna iná pieseň by sa pred evanjeliom nemala spievať. Túto „vsuvku“ nahradilo aleluja s krátkym veršom z lekcionára. V pôstnom období zvolanie Aleluja nahradilo krátke zvolanie. Aleluja je slovo hebrejského pôvodu הללו יה(čítaj halelú-jáh) - chváľte Pána. Keď sa pridávame k spevu slávnostného Aleluja, a počúvame krátky verš, vítame vo svojom strede, vo svojom spoločenstve Krista, ktorý k nám bude v evanjeliu hovoriť. Aleluja sa dostalo do svätej omše, ako niečo nové v 5. storočí. Pred tým na mieste, kde sa teraz spieva Aleluja žalm. Slovo Aleluja sa do pôstnej doby nedostalo. Tak nám Cirkev pomáha si uvedomiť, že Boha môžeme chváliť vďaka Ježišovi, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Závideli ste niekedy ľudom v Galiley, keď k ním Ježiš hovoril? Chceli by ste byť na ich mieste? Vo svätej omši je to možné. Práve dnes nám túto možnosť ponúka evanjelium. Božie slovo nemá vždy rovnaký účinok na srdce poslucháča, ale vždy je v ňom prítomný Kristus, ktorý uskutočňuje tajomstvo spásy. Pri ohlasovaní evanjelia sa v liturgii na slávnosti a sviatky používa evanjeliár, sviece, či dokonca kadidelnica. Tieto vonkajšie symboly sú vyjadrením toho, že sa nečíta žiaden príbeh na pokračovanie, ale že v tomto slove je prítomný samotný Ježiš Kristus, a Jeho slovo je mocné. Počas čítania evanjelia všetci stojíme. Nezabúdajme, že aj vtedy sme v Ježišovej prítomnosti. Veď aký by malo zmysel na konci evanjelia vravieť - „Chvála tebe Kriste" – keby k nám nehovoril sám Ježiš? Pri tejto našej odpovedi kňaz pobozká lekcionár, prípadne evanjeliár, ak sa používa. Kňaz, alebo diakon pobozká lekcionár, nie kvôli papieru, či farbe, ale kvôli samotnému Kristovi.         

Po evanjeliu nasleduje homília. Najčastejšie homília nadväzuje na čítania a je podložená najstaršou tradíciou. Pred vznikom kresťanstva vysvetľovali Písmo v synagóge Židia. A tak to prijal aj Ježiš, ako aj jeho učeníci, ktorí to zaviedli do praxe. Obdobie 4.a 5. storočia môžeme nazvať zlatým obdobím homiletického umenia. Ťažko by sme hľadali kostol, kde by homília trvala menej ako štvrť hodinu. Od 7. stor. je homília na úpadku a už s ňou skoro ani nepočítajú. Obnova homílie, avšak mimo svätej omše prichádza až so zrodom žobravých reholí. (napr. dominikáni a františkáni)  Dôležitá udalosť, ktorá zohrala veľkú úlohu v ohlasovaní Božieho slova je Tridentský koncil. Konciloví otcovia znova upozorňujú na hlásanie evanjelia a hovoria, že všetci biskupi sú povinní osobne hlásať sväté evanjelium Ježiša Krista. Koncil uprednostňuje hlásanie stručné a majú sa používať ľahko pochopiteľné slová. Prax je ale úplne iná. Homília sa do liturgie nedostala, ale bola pred svätou omšou alebo po nej. Nemala však prvky homílie, ale kázne. Jej obnovu priniesol až Druhý vatikánsky koncil, ktorý hovorí, že homília je súčasťou liturgie a je nutná k posile kresťanského života. Každý z nás si už určite niekedy pohundral nad dĺžkou homílie. Dnes existuje presne stanovený čas homílie. Podľa oficiálnych dokumentov je čas homílie presne stanovený takto: „Homília nesmie byť príliš dlhá, ani príliš krátka." Známy český kardinál Tomáš Špidlik hovorí: „Krédo nasleduje preto po homílií, aby sa po bludoch, ktoré zazneli v homílii, vyznala pravá viera. 

Po čítaniach a homílií, kde sme mali možnosť počuť Božie slovo nasledujú tri odpovede, ktoré nám pomáhajú na toto Božie slovo zareagovať. Prvou odpoveďou je chvíľa ticha, ktorá nasleduje hneď po homílii. Je to priestor pre pôsobenie Ducha Svätého, aby sa v nás Božie slovo zakorenilo, a tak nás pripravilo na slávenie Eucharistie, i na našu úlohu ohlasovať toto Slovo. Keď pápež Benedikt XVI. slávil v Čechách na Staré Boleslavi v roku 2009  svätú omšu pre 60 000 účastníkov, mnohí z nich povedali, že dve minutý ticha v tomto obrovskom spoločenstve, ktoré nasledovali po homílií, boli pre nich jedným z najsilnejších zážitkov. Druhou odpoveďou na Božie slovo je vyznanie viery. V liturgii ho môžeme počuť pri nedeľných a slávnostných svätých omšiach. Viera sa rodí a rastie jedine z Božieho slova, a tým, že spoločne spievame alebo recitujeme Krédo, ktoré prijali cirkevní otcovia na Nicejskom koncile v dnešnom Turecku už v roku 325. Vyznaním viery dávame najavo, že aj my túžime vo svojom živote po väčšej viere. Poslednou, treťou odpoveďou je naša spoločná modlitba za druhých. Prosby sú obnovené na výslovnú žiadosť Druhého vatikánskeho koncilu. Prosby sa čítajú z knihy, ktorá má názov Spoločné modlitby veriacich. Prečo spoločné? Preto, lebo sa nemodlíme len za seba, ale aj za druhých. Prijaté slovo nás má viesť k službe našim bratom a sestrám a to napríklad modlitbou. Táto modlitba veriacich vychádza už zo stredoveku, avšak nepokrstený sa už tejto modlitby nemohli zúčastniť. Prosby prednáša diakon alebo lektor v mene nás všetkých, a my sa pripájame odpoveďou (aklamáciou) - prosíme ťa, vyslyš nás. Prosby majú svoju štruktúru. Sú usporiadané podľa jednotlivých potrieb v tomto poradí: za potreby Cirkvi, za svetskú vrchnosť, za spásu sveta, za sužovaných ťažkosťami každého druhu a za miestne spoločenstvo. Pri osobitných liturgických sláveniach možno poradie pozmeniť a medzi tieto prosby zaradiť aj úmysel vzťahujúci sa na dané liturgické slávenie.