Tajomstvo slávenia svätej omše - Bohoslužba obety I.

V známej piesni z jednotného katolíckeho spevníka spievame: „Oltár je, hľa, tvoj stôl svätý, kde ti obetuje kňaz chleba, vína dve podstaty, jak si nám to kázal raz; obeť veľkej velebnosti ruší dávne pamätnosti, pred tvár tvojej láskavosti slávnostne pristupuje.“ 

Liturgia Eucharistie sa začína prinášaním obetných darov. Táto časť odpovedá presne na to čo čítame v evanjeliu o poslednej večery: „Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im...“ (Lk 22,19) V poslušnosti prinášame k oltáru to čo Pán Ježiš dal svojim učeníkom – nekvasený chlieb a víno zmiešane s vodou. Kedysi všetci prítomní nosili svoje pečené bochníky a ampulky s vlastným vínom. Muselo to byť zaujímavé, ak sa všetko to víno zmiešalo ale pekné je na tom, že každý sa podieľal na bohoslužbe, tým, že priniesol a predložil Pánovi, z toho čo sám prijal od neho a na čom vynaložil svoju námahu. Počas prípravy obetných darov kňaz sa modlí nad darmi, zaznejú tam medzi iným aj tieto slová: „Plod zeme (viniča) a práce ľudských rúk.“ Aj v dnešnej dobe tieto slová znamenajú nás samých, náš život i naše radosti a trápenia. Keď sa už teraz nepodieľame priamo svojimi darmi na slávení, môžeme do misky s hostiami, ktorú nesú zástupcovia Božieho ľudu, vložiť svoje životné situácie a očakávať, že to Pán Ježiš na oltári premení. Kňaz si umýva po príprave darov ruky na znak túžby po vnútornej očiste.  Taktiež sa môže použiť aj kadidlo ako symbol modlitby, očisty a obety, ktorá sa ma vznášať k Bohu. Krásne to vyjadrujú aj slová ľudu: „Nech Pán prijme obetu z tvojich rúk na chválu a slávu svojho mena... .“ Jeden kňaz raz pri pohľade do kostola plného starších žien povedal víno, ženy, spev skrátka svätá omša. Na rozdiel od spevu a žien sa svätá omša bez vína nezaobíde. Na oltár prinášame chlieb a víno. Tieto dary si vybral sám Pán Ježiš pri poslednej večeri, preto sa tieto dary používajú v Cirkvi k sláveniu po celom svete. Stredoveký teológovia hovoria chlieb k premeneniu musí byť dokonalý a bez poškvrny = bez kvasu. Ako to je potom keď som celiatik ? Prijímam bezlepkové hostie ? Kongregácia pre Boží kult a sviatosti v svojom obežníku o matérii k svätej omši hovorí: „Hostie, ktoré neobsahujú vôbec žiadny lepok, sú na Eucharistiu neplatnou matériou. Hostie, ktoré obsahujú málo lepku, predsa však dosť na to, aby sa príprava chleba zaobišla bez cudzorodých prísad a nebol narušený proces prípravy, pri ktorom sa zachováva prirodzený charakter chleba, sú platnou matériou.“ Z toho vychádza nie je možné používať hostie bezlepkové, ale iba s nízkym obsahom lepku. A teraz si ešte povedzme niečo k vínu. „Víno musí byť prírodné, z hrozna, čisté a nepokazené, bez primiešania cudzích látok. Ak kňaz nemôže prijať víno s obsahom alkoholu môže prijať čerstvú, ako aj konzervovanú hroznovú šťavu, v ktorej bol zastavený proces kvasenia, pričom sa jej podstata nezmenila (napríklad zmrazením).“ Pápež František sa raz na svojej stredajšej generálnej audiencii opýtal zúčastnených: „Prečo kňaz, ktorý slúži svätú omšu, hovorí: „Hore srdcia!“ a nehovorí: „Hore mobily, urobte si fotografie?“ A Svätý otec pokračoval: „ Poviem vám, veľmi ma zarmucuje keď tu na námestí alebo v bazilike slúžim svätú omšu a vitím ako mnoho ľudí má v rukách mobily. Prosím vás ! Omša nie je divadlo, je to cesta v ústrety umučeniu a zmŕtvychvstaniu Pána. Preto kňaz hovorí: „Hore srdcia!“ Táto jedná časť z trojice výziev sa nazýva dialóg pred prefáciou. Tento dialóg sa tam nachádza preto, že aj keď najväčšiu časť modlitby hovorí kňaz, je to modlitba všetkých zúčastnených.  Tí sa pripájajú ku kňazovi počúvaní a niekoľkými odpoveďami. Slová „Hore srdcia!“ odpovedajú tomu, že slávenie Eucharistie má obetný charakter. Pri Eucharistii stúpa hore k Bohu naša chvála, ale pokiaľ by k Bohu s našou chválou nestúpali aj naše srdcia, pokiaľ by sa naše životy nepremieňali v dar Bohu, bola by táto naša chvála veľmi falošná. Preto my odpovedáme „Máme ich u Pána.“ Tým vyjadrujeme: Áno, sme síce tu na zemi, ale patríme Tebe, nášmu Bohu, a toto slávenie svätej omše nám tam pripravuje cestu, a dáva nám pookriať už dopredu to nebeské šťastie. Po tomto úvodnom dialógu nasledujú samotné slová prefácie.  Slovo prefácia pochádza z latinského slova a znamená slávnostná reč, ktorá sa prednáša pred zhromaždeným ľudom a pred Božou tvárou. Práve prefáciou sa začína eucharistická modlitba. Eucharistická modlitba znamená v preklade modlitba chvály, modlitba ďakovania. Práve prefácia je takou predprípravou k tejto modlitbe, ale zároveň je aj jej jadrom. Prefácia je totiž tou časťou kde kňaz spieva Je naozaj dôstojné a správne, dobre a spásonosné vzdávať vďaky... . Ďalší text prefácie sa odvíja od jednotlivého liturgického obdobia alebo sviatku, čo je pozostatkom minulosti, kedy bola celá táto modlitba improvizovaná. Pri prefácii, pri eucharistickej modlitba sa pripájame k nebeskému spevu a pred prijímame to, čo budeme robiť po celú večnosť. Preto nie je vôbec náhodou, že prefácia končí slovami Preto so zástupmi anjelov a svätých z celej duše spievame chválospev na tvoju slávu: Svätý, svätý, svätý ...  Keď si tak všímame kňaza a slávenie svätej omše. Určite sme si už všimli že práve od tohto dialógu má väčšinou kňaz ruky rozpäté – pozdvihnuté k nebu. V jednom okamihu však tieto ruky spojí a vystrie ich dlaňami dole nad obetné dary. Táto časť sa nazýva epikléza. Epikléza ma svoj pôvod v gréckom slove a znamená zvolávanie zhora. V tomto okamihu skôr než kňaz vysloví slová epiklézy si máme pokľaknúť. Nastáva totiž jeden z vrcholov svätej omše, kedy kňaz týmito slovami zvoláva Ducha Svätého na dary chleba a vína. Táto epikléza ukazuje krásnu logiku: Boh Otec posiela Ducha Svätého na chlieb a víno – Duch ho premení v Božieho Syna Ježiša – my Ježiša prijímame tak dostávame jeho Ducha – tak sa stávame Božími deťmi. Preto hneď po eucharistickej modlitbe nasleduje Otče náš. Vo svätej omši môžeme vidieť rovnakú postupnosť ako v dejinách spásy. Nebeský Otec zoslal Ducha Svätého do lona Panny Márie, ten spôsobil, že prišiel Syn Ježiš Kristus. Kto prijal Krista a stal sa jeho učeníkom, dostal na Turíce dar Ducha Svätého a tak bol prijatý za Božie dieťa.  Ak veríme, že Duch Svätý pri každej svätej omši zostupuje na dary chleba a vína, mali by sme taktiež uveriť, že Duch Svätý rovnakým spôsobom zostupuje na nás. Vždy keď odchádzame zo svätej omši a zo svätého prijímania, odchádzame plný Božieho Ducha. Všetci kľačia, kňaz hovorí pomalšie a zreteľnejšie, rodičia tíšia svoje detí, zvonia zvončeky a oblak z kadidla zahaľuje oltár. Je to časť svätej omše, keď kňaz prednáša slová samého Pána Ježiša, ktoré povedal pri poslednej večery: „Toto je moje telo, toto je moja krv.“ Stredoveký pojem transubstanciácia znamená, že chuť, vôňa tvar, podoba síce zostali, ale podstata sa zmenila a teda pristupujeme k tomuto pokrmu s rovnakou úctou a láskou ako k samotnému Pánu Ježišovi. Pretože nás tieto slova vynikajúcim spôsobom spájajú s Ježišovou poslednou večerou, získali mimoriadnu dôležitosť. Pozdvihnutie premeneného chleba a vína ma praktický dôvod. Kňaz vyzdvihne hostiu a kalich práve pre to, aby všetci mohli pohliadnuť na Krista a klaňať sa mu. Toto je to hlavné premenenie, ale v tejto časti sa môže uskutočniť aj druhé premenenie – premenenie nášho srdca. Prijatím premeneného chleba, môžeme my sami byť premenení v samotného Ježiša. Môžu o nás platiť slová sv. apoštola Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) Eucharistická modlitba je sprítomňovanie toho čo sa uskutočnilo v minulosti v živote Ježiša. Veď On sám povedal, že svätá omša má byť slávená na jeho pamiatku. Ježiš hovorí pri poslednej večery svojim učeníkom o svojej smrti – smrti na kríži. Práve Ježišova láska bola rovnaká vo Večeradle ale i na kríži. Presne tak ako na kríži, tak pri každej svätej omši, je Ježiš, tým, kto prináša obetu a kto je obetovaný. Obeta neznamená, že niečo pridávam, žeby Ježišov kríž nestačil ani to, žeby sme Ježišova znovu a znovu ukrižovali. Vyjadrujte to, že ide o tú istú obeť, že sa Ježiš pri svätej omši - ktorý je v nebi so svojim osláveným telom – dáva rovnako, s láskou až do krajnosti. Konať túto pamiatku znamená reálne zakúsiť na svojom vlastnom živote tu v chráme a a ponoriť sa do toho čo slávime. Jedno príslovie hovorí: „Kto ide na more, sa modlí jeden krát. Kto ide do vojny sa modlí dva krát, a kto sa žení sa modlí tri krát.“ Podľa tohto príslovia, by sa mohlo stať, že svätá omša predstavuje veľkú svadbu. Keď si ešte spomenieme na Bohoslužbu slova, priblížili sme si, že túto časť svätej omše uzatvárajú spoločné modlitby - príhovory, tak nimi je tvorená aj posledná časť eucharistickej modlitby. Vyjadrujú, že svätá omša sa slávi v jednote s pápežom, miestnym biskupom, so zborom biskupov a celým Božím ľudom a taktiež aj so svätými v nebi. Svätá omša nikdy nie je súkromnou záležitosťou. Je slávením celej Cirkvi tak putujúcej i oslávenej. Na samom konci eucharistickej modlitby kňaz pozdvihne eucharistické dary k nebu, k Bohu Otcovi, ako gesto Ježišovho darovania a obete a pritom spieva o Božej sláve, ktorá sa cez túto obeť zjavuje. Všetci prítomní na to spoločne odpovedajú zvolaním „Amen.“ Je to najdôležitejšie „amen“ celej svätej omše. Týmto „amen,“ každý prítomný potvrdzuje, že modlitba nad darmi, je taktiež jeho modlitbou a že prijíma to čo pre neho Kristus, vykonal svojou obetou na kríži. Na záver by som už len dodal slová dnes už svätého pápeža Jána Pavla II. z jeho encykliky Ecclesia de Eucharistia: „Kňaz, ktorý slúži svätú omšu verne podľa liturgických predpisov, a spoločenstvo, ktoré sa im prispôsobuje, tichým no výrečným spôsobom dokazujú svoju lásku k Cirkvi.…Nikto nesmie podceňovať tajomstvo zverené do našich rúk: je príliš veľké, aby si niekto mohol dovoliť svojvoľne s ním nakladať, čo by nezodpovedalo jeho  posvätnej povahe a univerzálnemu charakteru.“