Bazilika svätého Kríža

Turistický ruch 

Vážení návštevníci! Počas mesiacov MÁJ až OKTÓBER je Bazilika Svätého kríža v Kežmarku pre verejnosť v čase od 10:00 hod. do 14:00 hod. V prípade návštevy väčšej skupiny mimo uvedených hodín je možné kontaktovať Farský úrad v Kežmarku na tel. čísle: 0903 012 489 alebo mailom: farakezmarok@gmail.com. Tešíme sa na Vašu návštevu. 

During the months of MAY to OCTOBER, the Basilica of the Holy Cross in Kežmark is open to the public from 10:00 a.m. until 2:00 p.m. In the case of a larger group visiting outside the stated hours, you can contact the Parish Office in Kežmark on tel. number: 0903 012 489 or by email: farakezmarok@gmail.com. Looking forward to your visit.

Architektúra

Kežmarský chrám je najmladším a svojimi rozmermi (vnútorné rozmery: dĺžka 51m, šírka 22m, výška hlavnej lode 15,75m) jedným z najväčších spišských gotických trojloďových kostolov. Presbytérium je dlhé 23,5m, šírka 11,5m je rovnaká ako šírka hlavnej lode, čo umocňuje celkový mohutný dojem z chrámu. Sieťová klenba, vytvorená na princípe pretínajúcich sa dvojíc paralelných diagonálnych rebier, spočíva na masívnych polygonálnych pilastroch a konzolách, z ktorých dve sú ukončené maskarónmi v podobe muža a ženy. V strede klenby, v miestach kríženia rebier, sú na spôsob svorníkov umiestnené drobné rozety alebo štítky s erbmi. Presbytérium je presvetlené veľkými neskorogotickými oknami s individuálne riešenými kružbami. Polygonálnom závere presbytéria sú kružby bohatšie riešené, zatiaľ čo na južnej stene sú pomerne jednoduché, rovnako ako vo trojlodí. Odstup okien a ich výška sa smerom k polygonálnemu záveru presbytéria postupne znižujú, čím sa hĺbka svätyne opticky zväčšuje.

Vedľa vchodu do sakristie sa nachádzajú dve pastofória. Z prestavby okolo r. 1320 pochádza výklenkové pastofórium s trojuholníkovým štítom so zuborezom a zvyškami polychrómie Baránka. Druhé pastofórium z r. 1444- 1486 je v podobe vežičky s fiálami, krabmi a krížovými kyticami. Spočíva na polygonálnej nohe a na podobnom sokli. Jeho strednú časť uzaviera kovová mreža, nad ktorou je motív kružbového panelu V jej hornej časti sa nachádza drevená plastika Madony s dieťaťom z polovice 15. storočia, podľa vzorov z kolínskeho okruhu. Pastofórium pokračuje nad plastikou baldachýnom ukončeným štíhlou fiálou. Obe pastofória boli „ zreštaurované“ v r.1868-1870, kedy chýbajúce časti boli doplnené štukou a drevom. V r. 1486 postavili do svätyne vedúcu malú južnú predsieň so sedlovými portálmi v tvare oslieho chrbta s pravouhlým rámovaním a pretínajúcimi sa prútmi. Vnútorný portál okrem roku osadenia je ozdobený erbom mesta Kežmarok a erbom majiteľov hradu a donátorov kostola – Zápoľských. Architektonické tvaroslovie južného vstupu sa opakuje na portáli vedúcom so svätyne do sakristie. Pomerne vysoko umiestnené pätky sú krútené alebo diamantové. Nad portálom je nápisová tabuľa z čias neskorogotickej úpravy objektu z r. 1868. Sakristia pochádzajúca z prestavby okolo r. 1320 má obdĺžnikový pôdorys a je klenutá troma poliami krížovej klenby s klinovými rebrami, dosadajúcimi na kružbové a ostrohové konzoly podobne ako v Levoči v gotickom kostole minoritov. V strede kríženia sú svorníky s reliéfom baránka, s hviezdou a s polmesiacom. Nad sakristiou sa nachádza neskorogotická empora otvorená do svätyne vysokými lomenými arkádami. Emporu zo sakristie sprístupňuje vnútorné schodisko a uzatvára ju neskorogotický portál so zošikmenými nárožnými hranami. Má vysokú gotickú sieťovú klenbu, ktorej rebrá so žliabkami dosadajú hladko na stenu alebo na oblé prípory, prípadne na štítok alebo na malú konzolu s vegetatívnymi úponkami. Vo východnej stene sa nachádza zvonku zamurované malé rozetové okienko. Empora je vydláždená pôvodnou neskorogotickou diagonálne položenou tehlovou dlažbou.

Svätyňa sa triumfálnym oblúkom napája na rovnako širokú strednú loď pseudohalového trojlodia. Lode od seba oddeľujú arkády, ktorých lomené oblúky plynulo prechádzajú do siedmich oktogonálnych pilierov dosadajúcich na mohutné polygonálne pätky. Vysoké a široké arkády spájajú tri priestory do optického celku. Mohutná stredná valená klenba je tvorená zložitým hviezdicovým motívom, bočné lode majú sieťové – takmer atektonické klenby. Subtílne, bohato profilované rebrá dosadajú na obvodové múry a piliere bez konzol, s náznakmi prekríženia. V západnej časti strednej lode je neskorogotický organový chór podklenutý hviezdicovou klenbou a ukončený kamennou, čipku pripomínajúcou mrežou, zostavenou z kružieb s motívom rotujúcich plamienkov. Na chór je prístup po schodisku na južnej strane cez novší renesančný portál. Na stĺpoch trojlodia, chóru i na rebrách je niekoľko druhov kamenárskych značiek. V západnej časti južnej lode je niekoľko štítkov so značkami a erbmi.

Trojlodie sprístupňujú dva portály. Južný portál je honosnejší, umiestnený pod otvorenou južnou predsieňou zaklenutou hviezdicovou klenbou. Portál je dvojosový so segmentovou kružbou v tympanóne a s profilovaným ostením, na ktorom sa objavuje motív pretínania. V strede a po stranách vstupných arkád sú na konzolách, pod baldachýnmi z prepletených vetvových úponiek, umiestnené skulptúry Bolestného Krista, P. Márie a sv. Jána. Nad arkádami je páska s minuskulovým nápisom s dátumom ukončenia stavby „crux nos sancta tuere 1498“. Zo severnej strany vedie do chrámu podobný, ale jednoduchší portál s predsieňou z konca 16. storočia.

Veža chrámu má základy z prvej polovice 13.storočia, v jej prízemí sú zvyšky ústupkového portálu vedúceho do hlavnej lode chrámu, odtlačky klenieb a v rohoch zvyšky kamenných náznakov rebier,ktoré majú blokový charakter. V hornej časti sa zachovali v troch poschodiach nad sebou na všetkých štyroch stranách dnes zamurované neskorogotické sedlovozáclonkové zvukové otvory. Z vonkajšej strany je veža členená dvoma voľakedy podstrešnými, dnes kordónovými rímsami. Spodná staršia /z 1320? / je tvorená vlysom s plytkými kruhmi, horná neskorogotická, má vlys na troch stranách s motívom slepých kružbových panelov a na štvrtej južnej strane s motívom štvorlístkov. Polychrómia je tmavočervenej farby s bielym podkladom. Ochodza s renesančnou atikou pochádza z poslednej stavebnej etapy z r. 1591.

Symboly a legendy

Kostol od počiatkov Cirkvi symbolizoval cirkev a Cirkev bola kostol. (Ecclesia je spoločný názov pre Cirkev i kostol. Slovenský termín kostol je odvodený od latinského castellum , čo znamená opevnenie. Kostol sa bol v časoch raného stredoveku skutočne nielen duchovné ale často aj skutočné útočište. Napríklad takým útočisko pred Tatármi bola Lapis refugii – skala útočišta na Kláštorisku v Slovenskom raji) Duch Cirkvi sa vyjadruje cez hmotu kostola a hmota kostola je hmotným nositeľom myšlienky . V dnešnej dobe znalosť symbolov upadla a už nevieme vnímať veci zjavné aj prostému stredovekému človekovi.

Kežmarský kostol patrí medzi takzvané halové kostoly, symbolizujúce rajskú záhradu. Vzory môžeme hľadať v podunajskej a švábskej oblasti. Do chrámu sa vstupuje cez Hlavný portál. Na strednej konzole je socha bolestného Krista, ktorý akoby hovoril: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ ( Ján 10,7- 9) „Ja som cesta , pravda a život. Nik nepríde k Otcovi iba cezo mňa.“ (Ján 14,6 ). Stĺp s Kristom a baldachýnom v podobe vetvičiek nad ním symbolizuje strom života. V hornej časti portálu je segmentová rozeta – symbol slnka . Slnko tu opäť predstavuje Krista – „sol justitiae“ , slnko spravodlivosti.

Klenba svätyne dosadá na 12 pilastrov, tak ako základy cirkvi spočívajú na dvanástich apoštoloch. Tri zbiehajú až na zem , ostatné končia na konzolách ( symbol apoštolov Petra, Ondreja a Jána ?). Na úplné podčiarknutie tohto významu dobová literatúra uvádza , že v klenbe boli maľby dvanástich apoštolov a štyroch Cirkevných otcov.

Dva pilastre končia na konzolách s maskarónmi . Tie predstavujú polaritu stredovekého sveta: na južnej stene: tvár muža – alegória dňa , zdroj svetla ,pravdy a viery ; na severnej stene: tvár ženy – alegória Noci .

Podľa v stredoveku často používaného traktátu Livre des péches et des vertus ( Kniha hriechov a cností) francúzskeho dominikánskeho mnícha Laurenta z roku 1279 v rajskej záhrade je sedem stromov Cností v strede so stromom označujúcim Krista v ktorom sa všetky Cnosti križujú a pod stromami je sedem fontán zavlažujúcich záhradu , predstavujúcich sedem darov Ducha svätého. Klenby samotnej haly spočívajú teda 7 mohutných pilieroch – stromoch cností , pri stĺpoch stáli voľakedy oltáre – žriedla večnosti zavlažujúce túto hortus conclusus – uzavretú rajskú záhradu. A uprostred kostola, tejto mystickej záhrady až do konca 18.storočia stál Kríž – strom života ( lignum vitae) , predstavovaný drevom Kristovho kríža ( lignum crucis).

K tomuto Krížu sa vzťahuje jedna legenda uvádzaná v literatúre už v prvej polovici 17. storočia. V čase keď Thökölyovci sympatizovali s kryptokalvínmi , chceli dať odstrániť tento Kríž. Vtedy socha údajne po nemecky prehovorila: „Keď si ma , o človeče, tu nepriniesol , neodnášaj ma stadiaľ preč.“ Túto legendu svorne zaznačili tak katolícki ako aj evanjelickí historici. Socha zostala na svojom mieste do konca 18.storočia.

V klenbe hlavnej lode je veľký kruhový otvor. Od roku 1664 z neho visí luster ale jeho pôvodná funkcia bola iná. Cez tento otvor do nebies – Himmelsloch vystupoval zmŕtvychvstalý Kristus na nebesá. V deň Nanebovstúpenia sa cez tento otvor vyťahovala nahor do podkrovia socha Krista tzv. Imago resurrectionis, pripevnená na povraze. Na Turice sa cez tento otvor vpúšťala holubica – symbol Ducha svätého. Takto názorne sa sprostredkovali veriacemu v stredovek mystéria viery.

Z vonkajšej strany chrámu ešte v roku 1802 sa spomínajú dve pozoruhodnosti – kamenárske diela osadené do stien. Na severnej strane pri druhej bráne obludná žaba (podľa historikov pamiatka na neďaleký močiar). Skôr sa však jednalo o klasicky stredoveký motív príšer- obludných tvorov zobrazených na vonkajších stranách chrámov , ktoré predstavujú porazené sily zla . Druhou pozoruhodnosťou exteriéru bola hlava sv. Jána Krstiteľa na východnom múre chrámu , asi lakeť nad zemou. Každý tovariš , ktorý prišiel do Kežmarku bol ubytovaný v „herbergu“ blízko kostola a musel dotknúť , aby mu to prinieslo šťastie. Hlava bola už v roku 1720 značne „zošúchaná“ a v priebehu ďalších storočí úplne zmizla.

Dejiny kostola

Prvá zachovaná písomná správa o kostole sv. Kríža pochádza až z roku 1383. V listine sa spomína, že na mieste dnešného Kostola sv. Kríža bola kedysi drevená kaplnka…
Podľa listiny z roku 1329 Kežmarčania zaujali územie, ktoré kedysi patrilo osadám strážcov a rybárov. V dokumente sa uvádza “ de villis “ takže išlo minimálne o dve osady. Jednou zo spomínaných osád bola osada pri Kostole sv.Michala, v mieste a nad dnešnou železničnou stanicou. Časť základov kostola sv. Michala bola odstrelená pri výstavbe železničnej trate a budovy železničnej stanice začiatkom 20. storočia.Zvyšná časť základov pochádzajúca z konca 12. storočia bola odkrytá pri archeologickom výskume v roku 1987. Druhou osadou, ktorá sa spomína v listine z roku 1329, bola osada rybárov rozprestierajúca sa približne v priestoroch ulice dodnes nazývanej “ Starý Trh “ a v okolí dnešného Kostola sv. Kríža. Existencia tejto osady je ťažie dokázateľná, keďže doposiaľ nebol v centrálnej časti dnešného mesta ( v okolí Kostola sv. Kríža a ulice Starý Trh) zrealizovaný archeologický výskum. Obyvatelia osady patrili k pôvodnému slovenskému obyvateľstvu, ktorí na tomto území žili ešte pred príchodom Sasov, o čom svedčí aj nasledujúce stáročia používané označenie tohto miesta – Windischgrund (slovanské územie).

Nepriamym dokladom tohto tvrdenia, je aj skutočnosť, že nemeckí prisťahovalci sa v 13. storočí usadzovali v blízkosti slovenských osád, s výhodnou polohou, najmä tam, kde sa rozvíjal trh. Údolím rieky Poprad viedla obchodná cesta a existencia trhu je nespochybniteľná už pred rokom 1251. Z tohto roku pochádza prvá písomná zmienka o predchodkyni dnešného Kežmarku – osade Sasov pri Kostole sv. Alžbety, ktorá bola lokalizovaná na území dnešného Kežmarského hradu. To, že priestor v okolí kostola sv. Kríža je výhodnejšou časťou na území vznikajúceho mesta, bolo zrejmé aj pre Sasov a keby tento priestor v čase ich príchodu bol neosídlený, zaujali by sa ho s určitosťou už v 1.pol. 13.storočia. Obsadzujú ho teda až po získaní mestských výsad v roku 1269, kedy sa postupne stáva centrom rozvíjajúceho sa stredovekého Kežmarku.

S rozvojom mesta a s nárastom obyvateľstva pristupujú jeho obyvatelia v 1. polovici 14. storočia /okolo r. 1320/ k prestavbe Kostola sv. Kríža. Kostol sv. Alžbety, ako nepotrebný, v roku 1368 darujú rehoľníkom- strážcom Božieho Hrobu z Lendaku. Aby o farských právach prestavaného značne rozšíreného kostola, nikto nepochyboval, snažili sa preniesť patrocínium sv. Alžbety z pôvodného dolného kostola na nový – horný. Chceli sa tým zároveň vymaniť spod povinnosti Kostola sv. Kríža – platenia desiatku spišskému kanonikovi. V roku 1329,na sťažnosť kanonika, sa vec vyšetrila a patrocínium sv. Alžbety sa navrátilo pôvodnému kostolu. Od roku 1383 je horný Kostol sv. Kríža definitívne označovaný ako jediný farský kostol na území mesta a dolný Kostol sv. Alžbety ako jeho filiálka.

Architektonický výskum, v rokoch 1977 – 1978 pomohol upresniť stavebný vývoj Kostola sv. Kríža. Z obdobia okolo 1. pol. 13. storočia pochádza časť veže a časť západného muriva pôvodnej lode. Murivo vyzerá ako z kamenných kvádrov. V prízemí veže sa zachovali zvyšky ústupkového portálu a odtlačky klenieb. V rohoch sú zvyšky kamenných náznakov rebier, ktoré majú blokový charakter a pripomínajú podvežia v Spišskej Belej a Spišskom Podhradí. O veľkosti chrámu po jeho prestavbe v r. 1320 nám dnes dáva predstavu veža na západe a ukončenie sakristie na východe / šírka 19m a dĺžka cca.41m (resp 49m ak rátame vežu). Bol to objekt úctyhodných rozmerov, porovnateľný vtedy s najväčšími kostolmi na území horného Uhorska. O tom, že chrám vznikol pod vplyvom stavebno – kamenárskej dielne pôsobiacej v Levoči na začiatku 14. storočia, svedčia ostrohové a kružbové konzoly sakristie. Z tohto obdobia sa zachovala sakristia a niektoré architektonické články, ako výklenkové pastofórium v severnej stene svätyne, či voľne umiestnený svorník s reliéfom hlavy Krista z klenby kostola. 25. apríla 1433 napadli mesto vojská husitov. Nasledujúci požiar a neskôr zemetrasenie v r. 1443 kostol silno poškodili. Keď v r. 1434 spolu s kostolom zanikla osada sv. Michala, ukázala sa potreba prestavby a rozšírenia farského kostola.

Z roku 1444 pochádza odpustková listina Juraja Milkovského generálneho vikára ostrihomského arcibiskupa, ktorou udeľuje 40- dňové odpustky všetkým, ktorí navštívia chrám a prispejú na jeho (pre)stavbu. V r. l462 získava daň mesta – cenzus rodina Zápoľských, ktorá sa zároveň stáva najvýznamnejším sponzorom prestavby kostola. Prestavba zväčšila chrám južným a východným smerom. Začala sanktuáriom a pokračovala kostolom – halou. Rokom 1486 je datované osadenie vstupného portálu do svätyne a rokom 1498 hlavný – južný portál chrámu. Tento rok sa považuje za ukončenie neskorogotickej prestavby. Na kamenných architektonických článkoch sa zachovali početné kamenárske značky a podľa tradície sa na stavbe chrámu podieľali majstri Šimon Bartolom, majster Stanislav, Ján a Jakub Fáberovci.

Veža kostola po požiari v roku 1521 dostala v r. 1525 novú kamennú renesančnú pavlač a v r.1591 ju opatrili štítkovou atikou. Vtedy pristavali aj severnú predsieň čim sa zavŕšil architektonický vývoj chrámu. V roku 1581 na vežu umiestnili hodiny, ktoré sa spomínajú ešte v roku 1720. Rokom 1731 je datovaná obnova exteriéru kostola. Z roku 1754 pochádzali nápisy na klenbe svätyne, ktoré sa vzťahovali na barokovú úpravu kostola. Odstránili ich spolu aj s maľbami v rokoch 1868 – 1870, keď objekt reštaurovali. Ďalšiu významnejšiu opravy sa uskutočnili v rokoch 1935 – 1942,1978 a v rokoch 1993-1994.

Vnútorné zariadenie chrámu bolo voľakedy oveľa bohatšie. Najstarším zachovaným kusom interiérového vybavenia je truhlica na dokumenty a cennosti vytesaná z jedného kusa dreva. Dekoratívne kovanie s ľaliovými formami kladú jej datovanie do prvej polovice 14. storočia. Z tohto obdobia pochádza aj už spomenuté výklenkové pastofórium s trojuholníkovým štítom so zuborezom. Do roku 1450-1460 možno datovať pôvodné časti Hlavného oltára Sv. Kríža, predovšetkým jeho tabuľové maľby. Z tohto obdobia pochádza aj Ukrižovanie v severnej predsieni pravdepodobne bývalá súčasť hlavného oltára sv. Kríža. Z roku 1469 pochádza rohová gotická lavica Majstra Šimona a z roku 1472 gotická krstiteľnica majstra Matiasa odliatá v Spišskej Novej Vsi. Do konca prvej tretiny 16. storočia dosiahol počet oltárov minimálne počet 14. Už. v r. l490 sa spomína organista… Popri stenách boli umiestnené chórové lavice stallá, nad ich sedadlami sa vypínali bohato vyrezávané dorsale zadnice a baldachýny. Tie sa dodnes zachovali len na dvoch: už spominanej lavici majstra Šimona a na tzv. senátorskej lavici z r. 1518.

Počas doby reformácie v chráme pribudol baldachýn nad kazateľnicou, organy, epitafy, mortuária a bočné drevené chóry, ktoré po prevzatí kostola katolíci odstránili. Superintendantská ( teda evanjelická) vizitácia Jána Schwarza z r. 1709 a Peltzova kanonická vizitácia z r. 1731 zhodne uvádzajú počet oltárov 14, čo bolo porovnateľné s Levočou alebo Bardejovom. Protestanti teda oltáre neodstránili, len ich nepoužívali a niektoré ako uvádza vizitácia boli nimi poškodené (pravdepodobne v období pôsobenia kryptokalvínskych kaplánov rodiny Thököly). Podľa vizitácie z r. 1731 sa nachádzali v chráme tieto oltáre 1.Hlavný oltár sv. Kríža, 2. oltár sv.Anny, 3. oltár sv. Pavla Pustovníka ( oba oltáre vznikli v dielni kežmarského rezbára Jána Lercha a dnes sú umiestnené v Mariánskom kostole), 4.oltár sv. Salvátora, 5. oltár sv. Mikuláša ( Zachovala sa socha sv.Mikuláša a sv. Sebastiána. Bočné tabuľové obrazy zo zázrakmi sv. Mikuláša zanikli.) 6. oltár sv.Kataríny z r. 1493, zachovaný dodnes, 7. oltár sv. Jána Nepomuckého – barokový v podstate zachovaný dodnes ako závesný obraz, 8. oltár Najsvätejšej Trojice (gotická tabuľová maľba bola odstránená ešte v priebehu 18. storočia), 9. oltár Mučeníkov – dodnes zachovaný ako oltár sv. Apoštolov, 10. oltár sv. Jána Evanjelistu – dnes neexistujúci, 11. Oltár sv. Barbory – poškodený ( dnes sa zachoval pomerne veľký obraz sv. Barbory z prvej polovice 18.storočia, ktorý bol do opravy v r.2005 umiestnený v Mariánskom kostole), 12. oltár sv. Doroty – poškodený ( z niektorého zo spomenutých dvoch oltárov pochádza socha svätice ( sv. Katarína, sv. Barbora? ) umiestnená dnes voľne v presbytériu po pravej strane hlavného oltára), 13. sv. Kríž – umiestnený uprostred ( dnes je tento kríž umiestnený na hlavnom oltári), 14.oltár Panny Márie.

V r. 1779 bolo oltárov 10, v roku 1803 už len 5 (hlavný oltár sv. Kríža, oltár sv. Anny, oltár sv. Pavla Pustovníka, oltár Nanebovzatia Panny Márie a oltár Panny Márie Pomocnice). Historik Juraj Bohuš okolo roku 1720 opisuje nastropné maľby (gotické?) s obrazmi apoštolov a cirkevných otcov. V roku 1804 ďalší kežmarský historik Christian Genersich uvádza, že kamenné články klenby sú vymaľované na smaragdovozeleno a mnohé maľby boli zabielené a stratené (pravdepodobne pri veľkej oprave v roku 1754). Neskôr zanikli aj niektoré náhrobky významných občanov ako Kataríny Tharcy – manželky správcu hradu Krištofa Warkocza, či hradného pána – Hieronyma Lasky. V druhej polovici 19. storočia sa začína rozvíjať pamiatková starostlivosť. Často ovplyvnená romantizujúcimi tendenciami sa uchyľuje k purizmu – čistote štýlu. Z gotických chrámov sú odstraňované renesančné a barokové zariadenia a nahrádzané neogotickými, ktoré však dosahovali často len priemernú remeselnú úroveň. V snahe o „čistotu štýlu“ sú upravované aj gotické architektonické časti, najmä tie ktoré sa reštaurátorom zdali byť menej dokonalé. Tieto tendencie zasiahli aj kežmarský Kostol sv. Kríža. Za farára Štefana Koštialika, pod vedením historika Dr. Jána Vajdovského a prof. Viktora Miškovského došlo v roku 1868 k veľkej regotizácii interiéru. Namiesto barokových, resp. zbarokizovaných oltárov postavili nové, neogotické, do ktorých poňali časti zo zachovaných gotických oltárov. Na návrh prof. Viktora Myškovského bol obnovený Hlavný oltár sv. Kríža. Poňali do neho nielen pôvodné tabuľové maľby, ale aj reliéf apoštolov z predely, niektoré sochy z pôvodného fialového štítu, ba dokonca aj niektoré dekoratívne časti z pôvodného oltára – ako časti kružieb a fialových vežičiek. Architektonickú a sochársku výzdobu po odstránení pôvodnej polychrómie nanovo pozlátili a polychrómovali. Sochu Bolestnej Panny Márie vytvorili upravením gotickej sochy (sv. Kataríny?) a miestny rezbár G. A. Weiß, ktorý sa podieľal aj na ďalších rezbárskych prácach, zhotovil novú sochu sv. Jána Evanjelistu. G.A. Weiß v r. 1679 zhotovil neogotické oltárne architektúry do ktorých osadili gotické tabuľové maľby oltára sv. Kataríny a oltára sv. Apoštolov / predtým uvádzaný ako oltár sv. Mučeníkov?/. Do konca 19. storočia do chrámu pribudli: neogotický oltár sv. Terézie z Lisieux a oltár Panny Márie Ružencovej. V r. 1911 zhotovili oltár sv. Anny a oltár Nanebovzatia Panny Márie, do ktorého osadili neskorogotický reliéf Korunovania Panny Márie. Namiesto značne poškodenej gotickej kazateľnice zhotovil rezbár Július Šugár novú v neogotickom štýle. V r.1912 a v r.1931 osadili v sankturáriu farebné vitráže – dary spolkov a kežmarských občanov. Snahy o „skrášlenie“ interiéru vyvrcholili v r. 1933, kedy bola svätyňa vymaľovaná maliarom Júliusom Ádámom negotickou ornamentálnou a figurálnou maľbou. To vyvolalo búrlivý nesúhlas zahraničných /najmä poľských / ale aj domácich kunsthistorikov, nakoľko v tej dobe bol už takýto postup anachronizmom. K doporučenému odstráneniu malieb nakoniec nedošlo. Až v r. 1994 bola odstránená dekoratívna maľba a ponechaná len figurálna výzdoba. V r. 1939 prebehla oprava exteriéru. Zvetrané kamenné články boli nahradené travertínom. Vtedy zrejme došlo aj k odstráneniu dvoch zaujímavých reliéfov a to hlavy sv.Jána na východnej strane chrámu a reliéfu -„žiab“ na severnej strane vri vchode do kostola. Obnažením ostení a pilierov sa odstránili zvyšky pôvodnej gotickej výzdoby exteriéru. Ako ukázal prieskum v r. 1977- 1978, pôvodný vzhľad omietky bol farby tmavej slonovinovej kosti, architektonické články, ako podporné piliere a ostenie, kružby, nárožia veže, jej rímsy a štítková atika boli zvýraznené sýtočervenou až bordovou farbou. Len nepatrné zvyšky pôvodnej omietky neumožnili v r. 1978 rekonštruovať pôvodnú farebnosť chrámu. Obnova lodí kostola v r. 1944 prebiehala už podľa doporučení pamiatkárov. Na obnaženie kamenných architektonických článkov sa možno dnes dívať kriticky, najmä ak vieme, že v gotike boli často krát polychrómované a to dokonca veľmi intenzívnymi farbami. Jediným viac- menej intaktným priestorom dodnes zostáva empora nad sakristiou, ktorá pri reštaurátorskom prieskume, môže ešte niečo prezradiť o pôvodnej výzdobe gotického interiéru.

V roku 1998 bol kostol pápežom Jánom Pavlom II. povýšený a ozdobený titulom BASILICA MINOR. Stal sa zároveň prvou nemariánskou bazilikou na Slovensku.

Dejiny areálu baziliky

Areál rímskokatolíckeho farského kostola sv. Kríža

Areál bol v stredoveku ohraničený opevnením, z ktorého sa dodnes zachoval nízky kamenný múr krytý šindľovou strieškou. Farský areál mal kedysi vlastné opevnenie. Reprezentačný vstup vedúci do areálu kostola tvorí renesančný portál umiestnený medzi bývalou humanistickou školou a renesančnou zvonicou. Portál približne z čias okolo r. 1600, pochádzajúci z meštianskeho domu č. 9 na Hlavnom námestí, umiestnili v 1. tretine 20. storočia do predtým jednoduchého vchodu. Je polkruhový, má bočné rímsy a profilovanú archivoltu. V rohoch sú erby s reliéfmi uhorského štátneho a mestského znaku. Po stranách sú kanelované stĺpy so štylizovanými hlavicami, na ktorých je časť trámovia, vystupujúceho nad hlavice stĺpov. Tu sú umiestnené malé štítky s vyrytými písmenami IHS a monogram K.H. s kamenárskou značkou. Zo severozápadnej časti je prístup do areálu cez reprezentačné schodisko zo začiatku 20. storočia, zo severu cez jednoduchý portál, nad ktorým je dnes už nečitateľný erb.

Budova rímskokatolíckej fary

Severne od baziliky sa nachádza budova fary s priľahlým dvorom a hospodárskymi budovami. Budova fary stojí na mieste staršej gotickej stavby pochádzajúcej približne z 2. polovice 15. storočia. Z nej sa zachovala časť suterénu s kamenným obvodovým murivom a s gotickým kamenným portálom. Začiatkom 18. storočia postavili nový objekt, ktorý v rokoch 1745 -1749 prestavali a rozšírili do dnešnej podoby. Ďalšie opravy nasledovali v 1. polovici 19. storočia a v 20. storočí. Budova je poschodová dvojtraktová s pôdorysom v tvare písmena L. Stredom dispozície obidvoch krídel vedie vstupná chodba. Vo východnej časti budovy sú plytké krížové klenby, v západnej – novšej časti sú klenby pruské. Vonkajšia fasáda má plytkú kordónovú rímsu a bohato profilovanú podstrešnú rímsu. Obloky s pásovou šambránou majú v hornej časti náznak ušatcov. Staršia časť budovy má strechu manzardovú, mladšia sedlovú s valbou. Z interiérového vybavenia fary sa nič nezachovalo. V Múzeu dobového nábytku na Hlavnom námestí č. 55 je vystavená z fary pochádzajúca klasicistická kachľová pec so stĺpovou architektúrou. 
Budova fary mala pôvodne vlastné opevnenie, z ktorého sa zachoval kamenný múr v západnej a severozápadnej časti. Súčasťou farského areálu je prízemná, dnes hospodárska, pôvodne obytná renesančná stavba z 2. polovice 16. storočia. V miestnostiach sú renesančné klenby a hradové povaly. Podľa niektorých historikov v nej bola umiestnená knižnica, ktorá tvorí základ dnešnej lyceálnej knižnice.

Budova tzv. humanistickej školy

Je postavená na mieste staršej drevenej školskej budovy v polovici 16. storočia. Predstavuje prízemnú blokovú budovu umiestnenú na juhovýchod od farského kostola. V miestnostiach sú krížové a valené renesančné klenby s lunetami. Nad portálom na severnej strane je reliéfna tabuľa s mestským znakom. Priečelie ukončuje atikový múr s malými oblokmi. Ešte do začiatku 90-tych rokov bolo na objekte vidieť zvyšky nárožného sgrafita v podobe kvádrovania a atiku oddeľujúceho pásu. Kežmarský historik Juraj Bohuš začiatkom 18. storočia uvádza početné citáty zdobiace steny školy, po ktorých dnes nezostala ani stopa. Dnes budova slúži pre spoločenské potreby rímskokatolíckej cirkvi – stretávanie sa náboženských spoločenstiev a spolkov. V druhej časti sídli Spišská katolícka charita.

Budova bývalej katolíckej školy

Bola postavená po r. 1754 na mieste bývalej kaplnky sv. Trojice. Tú dal postaviť v r. 1478 Jakub Tele z Paňovy. Nasledujúce storočia bola spomínaná aj ako slovenský („slawische“) kostol. Podľa historika Juraja Bohuša sa v nej ešte v 20-tych rokoch 18. storočia raz ročne slúžila omša. Kanonická vizitácia Mikuláša Čákyho z r.1754 opisuje úbohý stav kaplnky, ktorá nutne potrebuje opravu. Miesto opravy teda postavili budovu školy, v ktorej študoval aj významný matematik a vynálezca v oblasti fotografie Jozef Maximilián Petzval. Začiatkom 20. storočia ju prestavali na byty. Poschodová budova s obdĺžnikovým pôdorysom a atypickou dispozíciou je situovaná na juhozápad od kostola a východným nárožím sa dotýka renesančnej zvonice. V jej miestnostiach sú pruské klenby, inde rovné povaly. Hladkú fasádu členia pozdĺžne obloky. Vchod do budovy má sedlový kamenný portál s klenákom, dvojkrídlové dvere majú jednoduchú geometrickú ornamentiku. Uprostred sedlovej strechy s valbou, krytou šindľom, je malá štvorcová vežička so stanovou strieškou.

Relikvie

Relikvia je predmet, ktorý sa spája so životom Ježiša Krista, Panny Márie, svätých, apoštolov a podobne. Relikvie sú ostatky svätých alebo ich osobných predmetov. Zvykne sa im prisudzovať posvätná sila niekedy spôsobujúca zázrak. Bývajú dvojakého druhu: skutočné ostatky z tela svätca alebo z jeho šiat či vecí, ktoré používal, a relikvie na základe per contactum — dotýkania. Dotykom originálu s kópiou malo dôjsť k prenosu svätej sily relikvie.Bývajú uložené v cirkevných objektoch, uložené v relikviároch, aby mohli byť uctievané a používané pri náboženských obradoch ako reálna spomienka na významnú osobu.

RELIKVIE sv. FILIPA A JAKUBA A sv. KRÍŽA

V roku 1996 na „čiernu nedeľu“, teda týždeň pred Kvetnou nedeľou, keď v bazilike máme odustovú slávnosť, boli u nás znovuvystavené relikvie svätého Filipa a Jakuba a kúsok dreva zo svätého kríža osadené do krásneho relikviára. Týmito relikviami kňaz požehnáva veriaci ľud pri všetkých významnejších slávnostiach a pravidelne na „čiernu nedeľu“, kedy máme v bazilike odpustovú slávnosť. Vtedy je po slávnostnej svätej omši možné aj individuálne uctenie relikvií.

SVEDECTVO STARÉHO DOKUMENTU

Pravosť relikvií potvrdzuje i veľmi starý latinský dokument z roku 1792, ktorého významový preklad prinášame: „Edmund, z milosti Božej a Apoštolskej Stolice biskup Thejský, najdôstojnejší pán z Artzu a Vasegu, jeho Eminencia Kardinálpresbyter a Sufragán Viedenského Arcibiskupstva, úradujúci generálny vikár pontifikálnej duchovnej správy: Po dôkladnom preskúmaní všetkých osvedčení vcelku i jednotlivých dokladov, došli sme k pevnému presvedčeniu a istote o pravosti predložených relikvií a to z rôznych pôvodných miest. Preverené sú listinami s úradnou pečaťou. Z nich sme vybrali tieto relikvie: Z najsvätejšieho kríža nášho Pána Ježiša Krista, taktiež relikvie z kostry sv. apoštolov Filipa a Jakuba mladšieho. Tieto sme s nábožnou úctou vložili do nádobky mosadznej, postriebrenej, z prednej strany s ozdobným kryštálom, zozadu s dvojitým uzáverom, previazanou červenou páskou s do vosku vtlačenou pečiatkou o pravosti relikvie. Na väčšiu česť a slávu Božiu a to s povolením ju nosiť so sebou alebo ich darovať iným alebo ich vyložiť v kostole, kaplnke k verejnej úcte kresťanskému ľudu. Na potvrdenie toho tu prítomní to vlastnoručne podpisujeme a vtlačenou pečaťou dosvedčujeme. Taktiež dolupodpísaným delegovaným na prepravu odovzdávame. Edmund, biskup z poverenia najdôstojn. biskupa oficial Ignác Thonhauser, kňaz arcibiskupskej Kúrie.“ (preložil vdp. Štefan Vasilík)

sv. FILIP, APOŠTOL

Pochádzal z mestečka Betsaidy Pri Genezaretskom jazere. V zozname apoštolov je vždy na piatom mieste. Podľa Jánovho evanjelia Ježiš povolal Filipa medzi prvými. Ježiš sa obráti na Filipa Pri zázračnom rozmnožení chlebov. Grécki pútnici v Jeruzaleme, ktorí sa chceli stretnúť s Ježišom, požiadali o sprostredkovanie Filipa. Pri rozlúčkovej reči po poslednej večeri Filip prerušil Ježiša so žiadosťou: „Pane, ukáž nám otca a postačí nám!“ V odpovedi mu Kristus jemne vyčítal nechápavosť a neveru. O jeho účinkovaní nie je veľa správ. Niektorí starovekí spisovatelia neodlišovali dobre tohto apoštola od diakona Filipa. Miestom pôsobenia bola Malá Ázia. Viaceré staré historické pramene uvádzajú, že v posledných rokoch života hlásal evanjelium vo Frýgii (dnešné stredozápadné Turecko), kde aj zomrel mučeníckou smrťou v Hierapole. Najčastejšie sa spomína, že bol ukrižovaný, pričom ho na kríži ešte aj kameňovali.

sv. JAKUB MLADŠÍ

Prímenie „Mladší“ odlišuje tohoto apoštola od Jakuba Staršieho, ktorý tiež patril medzi Dvanástich a bol bratom apoštola a evanjelistu Jána.
Biblia hovorí, že bol „Pánov brat“, tzn. Ježišov bližší príbuzný, azda bratanec. Patril medzi „stĺpy Cirkvi“ spolu s apoštolmi Petrom a Jánom. Nazývaný je tiež Alfejovým synom. Medzi ženami pod krížom bola i Mária, matka Jakuba Mladšieho, nazývaná tiež Kleofášovou. Kleofáš a Alfej sú pravdepodobne dve rozličné mená toho istého muža (ako sa to na Východe častejšie stávalo.)
Jakub Mladší mal v prvotnej Cirkvi významné miesto, ako vidieť z niektorých údajov Skutkov apoštolov. Napísal jeden zo siedmich apoštolských listov, ktorý obsahuje dôležité mravné poučenia a povzbudenia. Starokresťanský historik Euzébius vyzdvihuje Jakubovu nestrannú spravodlivosť, úctu k starozákonnej tradícii a hlbokú nábožnosť. Pre tieto vlastnosti si ho Židia veľmi vážili a mnohí z nich prijali kresťanstvo.
Vedúci predstavitelia židovstva naliehali na vplyvného apoštola, aby prestal ohlasovať Ježiša Krista. Keď im nevyhovel, chceli ho umlčať násilím. Podarilo sa im to roku 62. Bol zhodený z chrámovej hradby. Pádom sa nezabil, ale ešte sa dvihol na kolená a modlil sa za svojich nepriateľov. Dobili ho kameňmi. Pochovali ho na mieste mučeníctva. Hrob sv. Jakuba Mladšieho bol označený náhrobným kameňom, ktorý sa zachoval až do čias cisára Hadriána. Istý čas sa potom nevedelo, kde je pochovaný. Až v polovici 4. storočia sa objavuje správa o znovunájdení jeho pozostatkov a ich uložení v kostole, ktorý bol postavený pri jeho hrobe. Za cisára Justína II. bol v Jeruzaleme postavený chrám zasvätený sv. Jakubovi Maldšiemu. V ňom boli uložené i apoštolove ostatky. Časť relikvií prišla v tom istom storočí do Ríma, kde bola spolu s ostatkami apoštola Filipa uložená v kostole „Svätých dvanástich apoštolov.“