Vojaci od Božieho hrobu

„Máte stráž, choďte a strážte, ako viete!“ povedal Pilát farizejom, ktorí ho prišli žiadať o zabezpečenie Ježišovho hrobu. (Mt 27, 62 – 66). Ak si odmyslíme spätosť evanjeliových vojakov s vtedajším režimom, dnes sa vníma stráženie Božieho hrobu ako služba. V Kežmarku má dlhoročnú tradíciu. Podľa ústnych zdrojov od 40-tych rokov, kedy táto služba u nás začala, nebol jediný rok, kedy by v našom chráme vojaci pri Božom hrobe chýbali.

STRÁŽENIE BOŽIEHO HROBU
Stráženie Božieho hrobu je súčasťou Veľkej noci, najvýznamnejších kresťanských sviatkov. Stráž nad hrobom Ježiša Krista začína na Veľký piatok po večerných obradoch a trvá až do nedele rána. Veriaci pri strážení vyjadrujú svoj vzťah k Ježišovi Kristovi, ktorý leží v hrobe. V hodinových intervaloch sa v kostole striedajú najmä muži, no zvyčajne tam majú služby aj ženy resp. dievčatá a tiež miništranti. Veriaci zas prichádzajú na poklonu. Hrob nesmie ostať ani na chvíľu opustený. Stráženie hrobu môže mať viacero interpretácií. Podľa jednej strážcovia hrobu predstavujú rímskych vojakov. Tí podľa evanjelií na rozkaz Piláta strážili po ukrižovaní niekoľko dní pochované telo Ježiša Krista.

KEŽMARSKÍ VOJACI
Kým v iných farnostiach väčšinou hrobovú stráž predstavuje „uniformovaná“ zložka miest a obcí (väčšinou sú to hasiči), u nás ju tvoria muži v špeciálnych historických vojenských rovnošatách, čo do určitej miery odráža spôsob ich vonkajšieho vyznania viery: stáť nepohnute, mlčky blízko Krista. Informácie o tejto službe máme od Mgr. Antona Vojtička, vnuka dlhoročné vojaka a veliteľa Jána Vojtička, ktorý bol v Kežmarku 45 rokov vojakom a z toho 40 rokov veliteľom hrobovej stráže. Jána oslovila svojho času pôvodná skupina mešťanov. Vtedy táto služba bola akýmsi privilégiom. Skôr, než si ho Pán v roku 1999 povolal do večnosti, zaučil do tejto služby troch svojich vnukov. Vzhľadom na vysoký vek a zdravotné problémy v roku 1996 odovzdal funkciu veliteľa vnukovi Antonovi. „Prijal som to s cieľom zachovania tradície,“ vysvetlil neskôr Mgr. Anton Vojtičko. On sám medzi vojakov chodieval od svojich 18 rokov. Najprv bol v kostole miništrantom, neskôr, ako bolo v tom čase nepísaným zvykom, prešiel medzi hrobovú stráž. Ján Vojtičko po odovzdaní veliteľskej služby naďalej vojakov pozorne sledoval, keď niečo nebolo v poriadku, vyslovil slová kritiky a pochválil, keď všetko šlo hladko. Tak pomohol zachovať a odovzdať túto službu v súlade s jej historickou podobou.V priebehu rokov sa počet vojakov mení, niektorí pribudnú, inú prestanú fungovať v tejto službe. Niektorí sú vojakmi aj viac ako 30 rokov, pričom tá stabilná časť, zväčša staršia garda, je veľmi cenná, možno sa na nich spoľahnúť na 100%. Zoraďovanie prebieha podľa výšky, starší majú niekedy už svoje miesto alebo obľúbenú stranu. Najstaršie fotografie vojakov pochádzajú z roku 1935 alebo 1936, okrem mužov v uniformách a sprievodu zachytávajú aj historické zábery mesta počas eucharistických procesií.

UNIFORMY
Na rozdiel od farností, kde hrobová stráž používa napr. uniformy požiarnikov alebo novodobé obleky, v Kežmarku majú historické uniformy. Najstaršie fotografie, na ktorých sú vojaci v nich oblečení, pochádzajú zo 40-tych rokov minulého storočia. Pravdepodobne sa vtedy nosili takéto obleky. V Kežmarku máme 14 uniforiem. K dispozícii je viac čiapok i šablí, preto sa dá predpokladať, že kedysi uniforiem bolo ešte viac, no zachovali sa len tieto. Počet vojakov je vždy väčší, nakoľko pri ich pôsobení je potrebné striedanie viacerých. Traduje sa, že uniformy pochádzajú z Maďarska, od mešťanostov, ktorí patrili vtedy k hrobovej stráži. Sú vzácne a veľmi kvalitné. Hoci sa v priebehu rokov na nich robili aj nejaké úpravy, zväčša šlo len o malé zásahy. Pôvodné súkno je veľmi kvalitné. Súčasťou obleku okrem čiapky a šable je kravata, ktorá sa viaže na motýlika, čo už dnes málokedy vidieť a tiež pierka. Na starých fotografiách všetci vojaci mali fúzy. Dnes fúzy nie sú podmienkou.

SLUŽBA VOJAKOV V SÚČASNOSTI
Ľahké je pozerať sa na službu vojaka, lebo na prvý pohľad sa zdá jednoduchá. No nie je. Potrebné je ovládať povely a postoje, ktoré sa pri každom obrade menia podľa aktuálnej situácie. Vojaci sa musia prispôsobiť momentálnym podmienkam ako sú voľný priestor, vyhradené miesto, počet ľudí v kostole a pod. Vojaci slúžia najmä počas Veľkonočného Trojdnia, teda od piatku večera až do nedele. V minulosti chodievali podľa údajov so sprievodom aj počas pobožnosti na Veľkonočnú nedeľu. Od roku 2000 pribudla služba počas krížovej cesty v hrade na Veľký piatok, kedy vojaci sprevádzajú procesiu z kostola do hradu, tam sa koná krížová cesta a odtiaľ ide opäť sprievod do baziliky. V súčasnosti sa u nás tiež zvykne konať eucharistická procesia okolo baziliky v rámci obradov Bielej soboty a počas pobožnosti na veľkonočnú nedeľu. Vojaci sú prítomní v chráme pri významných udalostiach či návštevách v bazilike. Nechýbali ani pri vyhlásené chrámu za Baziliku minor v roku 1998. Taktiež v roku 2000 sa konala Eucharistická procesia mestom.Svoju úlohu vojaci plnili aj v roku 2005, ktorý blahej pamäti Ján Pavol II. vyhlásil za Rok Eucharistie. V rámci Dekanátneho Eucharistického kongresu bola v nedeľu 1. mája o 16.00hod. v bazilike slávnostná svätá omša, ktorú slúžil spišský diecézny biskup Mons. František Tondra a koncelebrovali kňazi dekanátu. Po svätej omši nasledoval Eucharistický sprievod mestom. Na svätej omši aj v sprievode boli prítomní veriaci zo všetkých farností Kežmarského dekanátu, v sprievode nechýbali ani kežmarskí vojaci od Božieho hrobu. Nie sú stanovené nejaké špeciálne podmienky pre toho, kto chce byť vojakom. Potrebné je, aby bol človekom veriacim a žil usporiadaným životom a tiež aby mal primeraný zdravotný stav. Dôležitá je silná vôľa, lebo je potrebné stáť v pozore dlhší čas. Na druhej strane táto služba ponúka vnútorný priestor na nadobudnutie vyrovnanosti a duchovného pokoja. V histórii bolo niekoľko okamihov, keď sa zdalo, že vojaci pri Božom hrobe v Kežmarku budú chýbať - keď sa menili režimy, keď bolo menej vojakov, no služba sa udržala. Kto by mal záujem zapojiť sa do tejto služby, má dvere otvorené. Služba vojakov od Božieho hrobu je pre farskú rodinu obohatením nielen po stránke historickej.

(V texte boli použité myšlienky z rozhovoru vo farskom časopise Cesta, 3/2005).