Bazilika minor sv. Kríža - Dejiny

      Prvá zachovaná písomná správa o kostole sv. Kríža pochádza až z roku 1383. V listine sa spomína, že na mieste dnešného Kostola sv. Kríža bola kedysi drevená kaplnka...
Podľa listiny z roku 1329 Kežmarčania zaujali územie, ktoré kedysi patrilo osadám strážcov a rybárov. V dokumente sa uvádza " de villis " takže išlo minimálne o dve osady. Jednou zo spomínaných osád bola osada pri Kostole sv.Michala, v mieste a nad dnešnou železničnou stanicou. Časť základov kostola sv. Michala bola odstrelená pri výstavbe železničnej trate a budovy železničnej stanice začiatkom 20. storočia.Zvyšná časť základov pochádzajúca z konca 12. storočia bola odkrytá pri archeologickom výskume v roku 1987. Druhou osadou, ktorá sa spomína v listine z roku 1329, bola osada rybárov rozprestierajúca sa približne v priestoroch ulice dodnes nazývanej " Starý Trh " a v okolí dnešného Kostola sv. Kríža. Existencia tejto osady je ťažie dokázateľná, keďže doposiaľ nebol v centrálnej časti dnešného mesta ( v okolí Kostola sv. Kríža a ulice Starý Trh) zrealizovaný archeologický výskum. Obyvatelia osady patrili k pôvodnému slovenskému obyvateľstvu, ktorí na tomto území žili ešte pred príchodom Sasov, o čom svedčí aj nasledujúce stáročia používané označenie tohto miesta - Windischgrund (slovanské územie).

      Nepriamym dokladom tohto tvrdenia, je aj skutočnosť, že nemeckí prisťahovalci sa v 13. storočí usadzovali v blízkosti slovenských osád, s výhodnou polohou, najmä tam, kde sa rozvíjal trh. Údolím rieky Poprad viedla obchodná cesta a existencia trhu je nespochybniteľná už pred rokom 1251. Z tohto roku pochádza prvá písomná zmienka o predchodkyni dnešného Kežmarku - osade Sasov pri Kostole sv. Alžbety, ktorá bola lokalizovaná na území dnešného Kežmarského hradu. To, že priestor v okolí kostola sv. Kríža je výhodnejšou časťou na území vznikajúceho mesta, bolo zrejmé aj pre Sasov a keby tento priestor v čase ich príchodu bol neosídlený, zaujali by sa ho s určitosťou už v 1.pol. 13.storočia. Obsadzujú ho teda až po získaní mestských výsad v roku 1269, kedy sa postupne stáva centrom rozvíjajúceho sa stredovekého Kežmarku.

      S rozvojom mesta a s nárastom obyvateľstva pristupujú jeho obyvatelia v 1. polovici 14. storočia /okolo r. 1320/ k prestavbe Kostola sv. Kríža. Kostol sv. Alžbety, ako nepotrebný, v roku 1368 darujú rehoľníkom- strážcom Božieho Hrobu z Lendaku. Aby o farských právach prestavaného značne rozšíreného kostola, nikto nepochyboval, snažili sa preniesť patrocínium sv. Alžbety z pôvodného dolného kostola na nový - horný. Chceli sa tým zároveň vymaniť spod povinnosti Kostola sv. Kríža – platenia desiatku spišskému kanonikovi. V roku 1329,na sťažnosť kanonika, sa vec vyšetrila a patrocínium sv. Alžbety sa navrátilo pôvodnému kostolu. Od roku 1383 je horný Kostol sv. Kríža definitívne označovaný ako jediný farský kostol na území mesta a dolný Kostol sv. Alžbety ako jeho filiálka.

      Architektonický výskum, v rokoch 1977 - 1978 pomohol upresniť stavebný vývoj Kostola sv. Kríža. Z obdobia okolo 1. pol. 13. storočia pochádza časť veže a časť západného muriva pôvodnej lode. Murivo vyzerá ako z kamenných kvádrov. V prízemí veže sa zachovali zvyšky ústupkového portálu a odtlačky klenieb. V rohoch sú zvyšky kamenných náznakov rebier, ktoré majú blokový charakter a pripomínajú podvežia v Spišskej Belej a Spišskom Podhradí. O veľkosti chrámu po jeho prestavbe v r. 1320 nám dnes dáva predstavu veža na západe a ukončenie sakristie na východe / šírka 19m a dĺžka cca.41m (resp 49m ak rátame vežu). Bol to objekt úctyhodných rozmerov, porovnateľný vtedy s najväčšími kostolmi na území horného Uhorska. O tom, že chrám vznikol pod vplyvom stavebno – kamenárskej dielne pôsobiacej v Levoči na začiatku 14. storočia, svedčia ostrohové a kružbové konzoly sakristie. Z tohto obdobia sa zachovala sakristia a niektoré architektonické články, ako výklenkové pastofórium v severnej stene svätyne, či voľne umiestnený svorník s reliéfom hlavy Krista z klenby kostola. 25. apríla 1433 napadli mesto vojská husitov. Nasledujúci požiar a neskôr zemetrasenie v r. 1443 kostol silno poškodili. Keď v r. 1434 spolu s kostolom zanikla osada sv. Michala, ukázala sa potreba prestavby a rozšírenia farského kostola.

      Z roku 1444 pochádza odpustková listina Juraja Milkovského generálneho vikára ostrihomského arcibiskupa, ktorou udeľuje 40- dňové odpustky všetkým, ktorí navštívia chrám a prispejú na jeho (pre)stavbu. V r. l462 získava daň mesta – cenzus rodina Zápoľských, ktorá sa zároveň stáva najvýznamnejším sponzorom prestavby kostola. Prestavba zväčšila chrám južným a východným smerom. Začala sanktuáriom a pokračovala kostolom – halou. Rokom 1486 je datované osadenie vstupného portálu do svätyne a rokom 1498 hlavný – južný portál chrámu. Tento rok sa považuje za ukončenie neskorogotickej prestavby. Na kamenných architektonických článkoch sa zachovali početné kamenárske značky a podľa tradície sa na stavbe chrámu podieľali majstri Šimon Bartolom, majster Stanislav, Ján a Jakub Fáberovci.

      Veža kostola po požiari v roku 1521 dostala v r. 1525 novú kamennú renesančnú pavlač a v r.1591 ju opatrili štítkovou atikou. Vtedy pristavali aj severnú predsieň čim sa zavŕšil architektonický vývoj chrámu. V roku 1581 na vežu umiestnili hodiny, ktoré sa spomínajú ešte v roku 1720. Rokom 1731 je datovaná obnova exteriéru kostola. Z roku 1754 pochádzali nápisy na klenbe svätyne, ktoré sa vzťahovali na barokovú úpravu kostola. Odstránili ich spolu aj s maľbami v rokoch 1868 - 1870, keď objekt reštaurovali. Ďalšiu významnejšiu opravy sa uskutočnili v rokoch 1935 - 1942,1978 a v rokoch 1993-1994.

      Vnútorné zariadenie chrámu bolo voľakedy oveľa bohatšie. Najstarším zachovaným kusom interiérového vybavenia je truhlica na dokumenty a cennosti vytesaná z jedného kusa dreva. Dekoratívne kovanie s ľaliovými formami kladú jej datovanie do prvej polovice 14. storočia. Z tohto obdobia pochádza aj už spomenuté výklenkové pastofórium s trojuholníkovým štítom so zuborezom. Do roku 1450-1460 možno datovať pôvodné časti Hlavného oltára Sv. Kríža, predovšetkým jeho tabuľové maľby. Z tohto obdobia pochádza aj Ukrižovanie v severnej predsieni pravdepodobne bývalá súčasť hlavného oltára sv. Kríža. Z roku 1469 pochádza rohová gotická lavica Majstra Šimona a z roku 1472 gotická krstiteľnica majstra Matiasa odliatá v Spišskej Novej Vsi. Do konca prvej tretiny 16. storočia dosiahol počet oltárov minimálne počet 14. Už. v r. l490 sa spomína organista... Popri stenách boli umiestnené chórové lavice stallá, nad ich sedadlami sa vypínali bohato vyrezávané dorsale zadnice a baldachýny. Tie sa dodnes zachovali len na dvoch: už spominanej lavici majstra Šimona a na tzv. senátorskej lavici z r. 1518.

      Počas doby reformácie v chráme pribudol baldachýn nad kazateľnicou, organy, epitafy, mortuária a bočné drevené chóry, ktoré po prevzatí kostola katolíci odstránili. Superintendantská ( teda evanjelická) vizitácia Jána Schwarza z r. 1709 a Peltzova kanonická vizitácia z r. 1731 zhodne uvádzajú počet oltárov 14, čo bolo porovnateľné s Levočou alebo Bardejovom. Protestanti teda oltáre neodstránili, len ich nepoužívali a niektoré ako uvádza vizitácia boli nimi poškodené (pravdepodobne v období pôsobenia kryptokalvínskych kaplánov rodiny Thököly). Podľa vizitácie z r. 1731 sa nachádzali v chráme tieto oltáre 1.Hlavný oltár sv. Kríža, 2. oltár sv.Anny, 3. oltár sv. Pavla Pustovníka ( oba oltáre vznikli v dielni kežmarského rezbára Jána Lercha a dnes sú umiestnené v Mariánskom kostole), 4.oltár sv. Salvátora, 5. oltár sv. Mikuláša ( Zachovala sa socha sv.Mikuláša a sv. Sebastiána. Bočné tabuľové obrazy zo zázrakmi sv. Mikuláša zanikli.) 6. oltár sv.Kataríny z r. 1493, zachovaný dodnes, 7. oltár sv. Jána Nepomuckého - barokový v podstate zachovaný dodnes ako závesný obraz, 8. oltár Najsvätejšej Trojice (gotická tabuľová maľba bola odstránená ešte v priebehu 18. storočia), 9. oltár Mučeníkov – dodnes zachovaný ako oltár sv. Apoštolov, 10. oltár sv. Jána Evanjelistu - dnes neexistujúci, 11. Oltár sv. Barbory - poškodený ( dnes sa zachoval pomerne veľký obraz sv. Barbory z prvej polovice 18.storočia, ktorý bol do opravy v r.2005 umiestnený v Mariánskom kostole), 12. oltár sv. Doroty – poškodený ( z niektorého zo spomenutých dvoch oltárov pochádza socha svätice ( sv. Katarína, sv. Barbora? ) umiestnená dnes voľne v presbytériu po pravej strane hlavného oltára), 13. sv. Kríž - umiestnený uprostred ( dnes je tento kríž umiestnený na hlavnom oltári), 14.oltár Panny Márie.

      V r. 1779 bolo oltárov 10, v roku 1803 už len 5 (hlavný oltár sv. Kríža, oltár sv. Anny, oltár sv. Pavla Pustovníka, oltár Nanebovzatia Panny Márie a oltár Panny Márie Pomocnice). Historik Juraj Bohuš okolo roku 1720 opisuje nastropné maľby (gotické?) s obrazmi apoštolov a cirkevných otcov. V roku 1804 ďalší kežmarský historik Christian Genersich uvádza, že kamenné články klenby sú vymaľované na smaragdovozeleno a mnohé maľby boli zabielené a stratené (pravdepodobne pri veľkej oprave v roku 1754). Neskôr zanikli aj niektoré náhrobky významných občanov ako Kataríny Tharcy - manželky správcu hradu Krištofa Warkocza, či hradného pána – Hieronyma Lasky. V druhej polovici 19. storočia sa začína rozvíjať pamiatková starostlivosť. Často ovplyvnená romantizujúcimi tendenciami sa uchyľuje k purizmu - čistote štýlu. Z gotických chrámov sú odstraňované renesančné a barokové zariadenia a nahrádzané neogotickými, ktoré však dosahovali často len priemernú remeselnú úroveň. V snahe o „čistotu štýlu“ sú upravované aj gotické architektonické časti, najmä tie ktoré sa reštaurátorom zdali byť menej dokonalé. Tieto tendencie zasiahli aj kežmarský Kostol sv. Kríža. Za farára Štefana Koštialika, pod vedením historika Dr. Jána Vajdovského a prof. Viktora Miškovského došlo v roku 1868 k veľkej regotizácii interiéru. Namiesto barokových, resp. zbarokizovaných oltárov postavili nové, neogotické, do ktorých poňali časti zo zachovaných gotických oltárov. Na návrh prof. Viktora Myškovského bol obnovený Hlavný oltár sv. Kríža. Poňali do neho nielen pôvodné tabuľové maľby, ale aj reliéf apoštolov z predely, niektoré sochy z pôvodného fialového štítu, ba dokonca aj niektoré dekoratívne časti z pôvodného oltára - ako časti kružieb a fialových vežičiek. Architektonickú a sochársku výzdobu po odstránení pôvodnej polychrómie nanovo pozlátili a polychrómovali. Sochu Bolestnej Panny Márie vytvorili upravením gotickej sochy (sv. Kataríny?) a miestny rezbár G. A. Weiß, ktorý sa podieľal aj na ďalších rezbárskych prácach, zhotovil novú sochu sv. Jána Evanjelistu. G.A. Weiß v r. 1679 zhotovil neogotické oltárne architektúry do ktorých osadili gotické tabuľové maľby oltára sv. Kataríny a oltára sv. Apoštolov / predtým uvádzaný ako oltár sv. Mučeníkov?/. Do konca 19. storočia do chrámu pribudli: neogotický oltár sv. Terézie z Lisieux a oltár Panny Márie Ružencovej. V r. 1911 zhotovili oltár sv. Anny a oltár Nanebovzatia Panny Márie, do ktorého osadili neskorogotický reliéf Korunovania Panny Márie. Namiesto značne poškodenej gotickej kazateľnice zhotovil rezbár Július Šugár novú v neogotickom štýle. V r.1912 a v r.1931 osadili v sankturáriu farebné vitráže - dary spolkov a kežmarských občanov. Snahy o „skrášlenie“ interiéru vyvrcholili v r. 1933, kedy bola svätyňa vymaľovaná maliarom Júliusom Ádámom negotickou ornamentálnou a figurálnou maľbou. To vyvolalo búrlivý nesúhlas zahraničných /najmä poľských / ale aj domácich kunsthistorikov, nakoľko v tej dobe bol už takýto postup anachronizmom. K doporučenému odstráneniu malieb nakoniec nedošlo. Až v r. 1994 bola odstránená dekoratívna maľba a ponechaná len figurálna výzdoba. V r. 1939 prebehla oprava exteriéru. Zvetrané kamenné články boli nahradené travertínom. Vtedy zrejme došlo aj k odstráneniu dvoch zaujímavých reliéfov a to hlavy sv.Jána na východnej strane chrámu a reliéfu -„žiab“ na severnej strane vri vchode do kostola. Obnažením ostení a pilierov sa odstránili zvyšky pôvodnej gotickej výzdoby exteriéru. Ako ukázal prieskum v r. 1977- 1978, pôvodný vzhľad omietky bol farby tmavej slonovinovej kosti, architektonické články, ako podporné piliere a ostenie, kružby, nárožia veže, jej rímsy a štítková atika boli zvýraznené sýtočervenou až bordovou farbou. Len nepatrné zvyšky pôvodnej omietky neumožnili v r. 1978 rekonštruovať pôvodnú farebnosť chrámu. Obnova lodí kostola v r. 1944 prebiehala už podľa doporučení pamiatkárov. Na obnaženie kamenných architektonických článkov sa možno dnes dívať kriticky, najmä ak vieme, že v gotike boli často krát polychrómované a to dokonca veľmi intenzívnymi farbami. Jediným viac- menej intaktným priestorom dodnes zostáva empora nad sakristiou, ktorá pri reštaurátorskom prieskume, môže ešte niečo prezradiť o pôvodnej výzdobe gotického interiéru.

      V roku 1998 bol kostol pápežom Jánom Pavlom II. povýšený a ozdobený titulom BASILICA MINOR. Stal sa zároveň prvou nemariánskou bazilikou na Slovensku.