Bazilika minor sv. Kríža - Symboly a legendy

      Kostol od počiatkov Cirkvi symbolizoval cirkev a Cirkev bola kostol. ( Ecclesia je spoločný názov pre Cirkev i kostol. Slovenský termín kostol je odvodený od latinského castellum , čo znamená opevnenie. Kostol sa bol v časoch raného stredoveku skutočne nielen duchovné ale často aj skutočné útočište. Napríklad takým útočisko pred Tatármi bola Lapis refugii - skala útočišta na Kláštorisku v Slovenskom raji ) Duch Cirkvi sa vyjadruje cez hmotu kostola a hmota kostola je hmotným nositeľom myšlienky . V dnešnej dobe znalosť symbolov upadla a už nevieme vnímať veci zjavné aj prostému stredovekému človekovi.

     Kežmarský kostol patrí medzi takzvané halové kostoly, symbolizujúce rajskú záhradu. Vzory môžeme hľadať v podunajskej a švábskej oblasti. Do chrámu sa vstupuje cez Hlavný portál. Na strednej konzole je socha bolestného Krista, ktorý akoby hovoril: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“ ( Ján 10,7- 9) „Ja som cesta , pravda a život. Nik nepríde k Otcovi iba cezo mňa.“ (Ján 14,6 ). Stĺp s Kristom a baldachýnom v podobe vetvičiek nad ním symbolizuje strom života. V hornej časti portálu je segmentová rozeta – symbol slnka . Slnko tu opäť predstavuje Krista - „sol justitiae“ , slnko spravodlivosti.

      Klenba svätyne dosadá na 12 pilastrov, tak ako základy cirkvi spočívajú na dvanástich apoštoloch. Tri zbiehajú až na zem , ostatné končia na konzolách ( symbol apoštolov Petra, Ondreja a Jána ?). Na úplné podčiarknutie tohto významu dobová literatúra uvádza , že v klenbe boli maľby dvanástich apoštolov a štyroch Cirkevných otcov.

      Dva pilastre končia na konzolách s maskarónmi . Tie predstavujú polaritu stredovekého sveta: na južnej stene: tvár muža – alegória dňa , zdroj svetla ,pravdy a viery ; na severnej stene: tvár ženy – alegória Noci .

      Podľa v stredoveku často používaného traktátu Livre des péches et des vertus ( Kniha hriechov a cností) francúzskeho dominikánskeho mnícha Laurenta z roku 1279 v rajskej záhrade je sedem stromov Cností v strede so stromom označujúcim Krista v ktorom sa všetky Cnosti križujú a pod stromami je sedem fontán zavlažujúcich záhradu , predstavujúcich sedem darov Ducha svätého. Klenby samotnej haly spočívajú teda 7 mohutných pilieroch – stromoch cností , pri stĺpoch stáli voľakedy oltáre - žriedla večnosti zavlažujúce túto hortus conclusus - uzavretú rajskú záhradu. A uprostred kostola, tejto mystickej záhrady až do konca 18.storočia stál Kríž - strom života ( lignum vitae) , predstavovaný drevom Kristovho kríža ( lignum crucis).

      K tomuto Krížu sa vzťahuje jedna legenda uvádzaná v literatúre už v prvej polovici 17. storočia. V čase keď Thökölyovci sympatizovali s kryptokalvínmi , chceli dať odstrániť tento Kríž. Vtedy socha údajne po nemecky prehovorila: „Keď si ma , o človeče, tu nepriniesol , neodnášaj ma stadiaľ preč.“ Túto legendu svorne zaznačili tak katolícki ako aj evanjelickí historici. Socha zostala na svojom mieste do konca 18.storočia.

      V klenbe hlavnej lode je veľký kruhový otvor. Od roku 1664 z neho visí luster ale jeho pôvodná funkcia bola iná. Cez tento otvor do nebies – Himmelsloch vystupoval zmŕtvychvstalý Kristus na nebesá. V deň Nanebovstúpenia sa cez tento otvor vyťahovala nahor do podkrovia socha Krista tzv. Imago resurrectionis , pripevnená na povraze. Na Turice sa cez tento otvor vpúšťala holubica - symbol Ducha svätého. Takto názorne sa sprostredkovali veriacemu v stredovek mystéria viery.

      Z vonkajšej strany chrámu ešte v roku 1802 sa spomínajú dve pozoruhodnosti – kamenárske diela osadené do stien. Na severnej strane pri druhej bráne obludná žaba (podľa historikov pamiatka na neďaleký močiar). Skôr sa však jednalo o klasicky stredoveký motív príšer- obludných tvorov zobrazených na vonkajších stranách chrámov , ktoré predstavujú porazené sily zla . Druhou pozoruhodnosťou exteriéru bola hlava sv. Jána Krstiteľa na východnom múre chrámu , asi lakeť nad zemou. Každý tovariš , ktorý prišiel do Kežmarku bol ubytovaný v „herbergu“ blízko kostola a musel dotknúť , aby mu to prinieslo šťastie. Hlava bola už v roku 1720 značne „zošúchaná“ a v priebehu ďalších storočí úplne zmizla.